Boží pokoj

2025-05-25

(Jn 14, 23-29) 
       Každý človek prirodzene túži po pokoji. Každý však pokoj chápe iným spôsobom a hľadá ho v niečom inom. Jeden si myslí, že bude spokojný, ak si nájde  dobrú prácu, dobré miesto, iný chce byť spokojný ak bude mať peniaze, iný v sladkom, pohodlnom ničnerobení. Iný si myslí, že tá pravá spokojnosť je zbaviť sa náboženských predsudkov, úplná sloboda od zaťaženia vierou, Cirkvou, kostolom, modlitbou. Slobodne, bez výčitiek si užívať a mať pokoj od všetkých.
       Ježiš vie o tejto našej túžbe po pokoji, po slobode, a preto nám chce dať radu, chce nás naučiť, aby sme správne rozlišovali: Aby sme videli  rozdiel dosiahnuť pokoj vnútra, pokoj srdca a pokoj, ktorý ponúka svet.
       Hovorí: „Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam. Nie ako ho svet dáva, ja vám ho dávam. Teda musíme priznať, že tu je rozdiel, pokoj, ktorý dáva  svet a pokoj, ktorý dáva Kristus. Zastavme sa teraz na chvíľu nad obidvoma pokojmi a pokúsme sa zistiť, čo je pre náš život a pre našu spásu výhodnejšie dosiahnuť a rozhodnime sa!
       Sv. Filip z Neri oslovil raz svojho žiaka: „No, už si sa rozhodol čím budeš?“ Chlapec odpovedal: „Právnikom“. „A potom čo urobíš?“ „Potom sa ožením.“ „A potom?“ „Získam si dobré  meno a majetok.“ „A potom?“ „Potom budem v pokoji z úspor dožívať starobu!“ „A potom“ mládenec ostal ticho.
       Otázka čo bude potom, za čím sa ženieme je tá najdôležitejšia. Niekto si nájde dobré miesto v práci, zarába a skladá peniaze. Myslíte, že takýto človek je spokojný? Skúsenosť hovorí, že nie. Nemáme pokoj, keď peniaze zháňame, ba ani potom, keď ich už máme. Niekto hreší, žije neviazane, pôžitkársky. Myslíte, že má pokoj. Ak má, tak len krátko. Neviem pochopiť, ako chce pokojne spávať, keď hriechom vystrel svoju ruku proti Bohu. Neviem ako môže niekomu chutiť hriešne objatie, keď si uvedomí také strašné výčitky svedomia. Pýtam sa vás: „Mal niekto niekedy pokoj, kto hrešil? A správne sa odpovedá len takto: „Nikto!“
​Svet nám ponúka pokoj, sľubuje, len sľubuje spokojnosť. Ježiš Kristus pokoj nesľubuje, on ho dáva.
​Kristov pokoj je pokoj čistého svedomia a čistých rúk. Niet nič krajšieho ako bez hriechu večer zaspávať. Niet nič krajšie, ako bez výčitiek si padnúť do náručia, čisto sa pozrieť jeden druhému do očí s vedomím, že ten druhý ma miluje. Kristov pokoj je vedomie, že kto Boha miluje, nemôže nič stratiť.
​Keď sa dnes pred sv. prijímaním obrátim k vám a poviem: „Pokoj Pánov nech je vždy s vami“, nech sú tieto slová odo mňa pre vás tým najkrajším blahoprianím.

Piata veľkonočná nedeľa

2025-05-18

(Jn 13, 31-33a.34-35) 
        Istý teológ mal na konferencii o Cirkvi prednášku. Na konci prednášky sa poslucháčov spýtal: „Na akom stĺpe spočíva cirkev?“ Odpovedí bolo mnoho: „Cirkev spočíva na mučeníkoch, ktorí sa nechali zabiť pre vieru.“ Iní povedali, že cirkev sú nádherné gotické a barokové chrámy, nádherné diela umelcov. A zrazu sa prihlásil jeden študent, ktorý odpovedal: „Cirkev spočíva na láske!“ A táto odpoveď bola správna. Lebo dôvod, prečo Cirkev prežila dodnes, je láska.

        Pán Ježiš sa dnes rozlúčil so svojimi učeníkmi: „Deti, ešte krátky čas som s vami a dávam vám nové prikázanie, aby ste sa navzájom milovali. Veď podľa toho všetci poznajú, že ste moji, ak sa budete navzájom milovať.“

        Naša doba potrebuje lásku. Nie vedecké objavy a vynálezy, nie ekonomika a rozvoj priemyslu, ale láska. Ľudia dokážu žiť aj bez počítačov, mobilov, aj bez moderných prístrojov, ale prestanú žiť, keď prestane láska. Len láskou možno všetko zachrániť, bez lásky sa civilizácia premení na zrúcaniny, smútok a slzy.

        Sami ste to pocítili. Môžeme mať krásny, nádherný dom, ale ostane prázdny ak v ňom niet lásky. Môžeme mať bohatstvo a úspech, ale načo nám všetko bude, ak to nevieme v láske užívať. Môžeme mať krásne manželstvo, ale aj to sa stane nešťastným, ak v ňom nebude láska.

            Dajme preto veľký pozor, aby sme si lásku nepomýlili, aby sme ju nestratili. Lebo láska nie je len slovo, ani sen, či dobrodružstvo. Láska je priať dobro blížnemu, starať sa o dobro blížneho, pracovať a namáhať sa pre blížneho, obetovať sa za iných. Láska je pochopením a odpustením.

            Ak budeme bezohľadní, ak nevieme chápať, pomôcť, ak nevieme odpustiť, potom nevieš a ani nemôžeš vedieť pravdivo milovať. Lebo láske sa treba učiť.

            V nemocnici na izbe ležali ženy, matky. Bola medzi nimi jedna, ktorá neustále hovorila ako nenávidí kresťanov, Cirkev, celý svet. Vedľa nej ležala žena,  matka - veriaca, no nehovorila nič. Len počúvala. Jedného dňa k veriacej matke prišli jej dcérky – 6 ročné dvojčatá. Prišli k svojej mame tak jednoducho, ako to vedia len deti a jedna hovorí: „Mami, prišli sme navštíviť Pána Ježiša, lebo On povedal: Bol som chorý a navštívili ste ma!“ Potom sa obrátili k žene matke neveriacej a zaspievali jej. Ona vytiahla cukríky so slovami: „Za váš pekný spev zoberte si tento sáčok.“ Dievčatká sa zasmiali a jedna z nich povedala: „Teta, my nesmieme jesť cukríky, máme cukrovku!“ Hneď na to povedala druhá: „Ale ďakujeme vám, že ste nám dali príležitosť prejaviť lásku. Ešte dnes totiž ideme do detského domova pozrieť deti, čo nemajú oteckov a mamičky. Tým ich dáme.“ Vtedy sa všetkým pacientkám zaligotali slzami oči a matka – tá neveriaca pochopila. Deti cudzie deti jej ukázali, že nie nenávisť, ale láska napĺňa náš život.

         Naučme sa milovať. Nechoďme okolo seba s tvárou plnou hnevu, nenávisti, pohŕdania a výsmechu. Naša tvár má byť prežiarená slnkom. Slnkom úsmevu, dobroty, porozumenia. Denne si srdce i celé svoje vnútro napĺňajme dobrotou a láskou. Koľko by sa zmenilo na našom svete, v našich rodinách, medzi ľuďmi, keby bolo naše srdce plné lásky, ktorou by žiarila celá naša osoba: A mali by sme nájsť odvahu raz to skúsiť, aby si tí druhí mohli povedať: „Pozrite, ako sa milujú!“

Tretia veľkonočná nedeľa

2025-05-05

(Jn 21, 1-19) 
        Gilbert Cesbron vo svojej knihe Svätí idú do pekla rozpráva príbeh o mladom robotníkovi, ktorý bol neveriaci. O Kristovi počul málo, len to, čo mu v robote rozprával kolega. Jedného dňa sa tento robotník zastavil v kostole. Vošiel dnu neisto a so strachom. Bolo tam pre neho všetko nezvyčajné. Zrazu objavil na stenách zastavenia krížovej cesty. Začal si ich postupne obzerať: Ježiš je odsúdený, Ježiš prvý raz padá... Zapôsobilo to naňho ako Ježiš odvážne ide cestou s krížom. Ale súčasne sa ho zmocňoval hnev a zatínal päste. Teda takto Ježiš skončil, ukrižovali  ho a pochovali. Teda i na Ježišovi sa ukázalo, že zloba a násilie vždy zvíťazí. A robotník sklamaný a smutný odišiel  z kostola.
        Nemôžeme sa čudovať, že jednoduchý robotník reagoval takto, pretože nepoznal, čo sa stalo po Ježišovej smrti. Podobne reagovali aj Ježišovi učeníci. Keď ich nadšenie stroskotalo na Kalvárii, jednoducho sa znechutení a sklamaní vrátili každý do svojho všedného života a práce.
        Ježiš dobre vedel, že jeho učeníci budú sklamaní a znechutení odchádzať z Jeruzalema. Preto v tejto chvíli k nim prichádza, začne s nimi hovoriť, dáva sa im poznať, povzbudzuje ich a zahŕňa silou, ktorá im má vydržať až do konca. Apoštoli znova vidia zázrak, spoznávajú Pána a už nikto z nich sa neodváži pýtať sa: „Kto si.“ Všetci dobre vedia, že je to zmŕtvychvstaný Kristus.
        Podobne reagujeme v poznaní Ježiša aj my. Tí, ktorí nevedia o Ježišovom živote mnoho, pre tých je Kristus naozaj nepresvedčivý. Pre tých, ktorým srdcia nehoria láskou k Bohu, je viera, kostol, modlitby i sviatosti čímsi nepotrebným a zbytočným. Takíto ľudia ani nevedia prečo chodiť na sväté omše, nevedia prečo sa majú modliť, sviatostný život im je celkom ľahostajný. Viera pre nich neznamená vonkoncom nič. Je im jedno, či kostoly existujú, je im jedno, či sa modlia alebo nie, je im jedno, že boli kedysi dávno pokrstení.
        Istí mladí manželia si postavili krásny dom. To ich tak zamestnalo, že úplne zabudli, že sú katolíci, zabudli na Boha. Narodili sa im dve deti a vôbec sa nestarali, či ich pokrstia, či im dajú náboženskú výchovu. Ba ani starým rodičom nedovolili, aby sa stretávali s ich deťmi, aby ich učili viere a poznaniu Ježiša Krista. Je celkom prirodzené, že takíto mladí ľudia rýchlo zabudnú na Krista, pretože ich starosti tohto života zamestnávajú viac, ako ich kresťanstvo. 
        V Bardejovských kúpeľoch bývalo na jednej izbe šesť mužov. Boli to železničiari, robotníci. Jeden z nich bol iný ako ostatní. Večer, keď prišli z tancovačky, našli ho modliť sa. Keď sa pozreli na jeho stolík, mal tam Písmo sväté, modlitebnú knižku a ruženec. Povedali si: „To bude zaiste kňaz, musíme si dať pozor, aby sme pred ním nič oplzlé a bohorúhavé nevraveli.“ Ale nebol to kňaz, bol to obyčajný robotník, otec troch detí. Otec šťastnej rodiny, v ktorej bol Ježiš poznaný a skutočne milovaný.
        Keď porovnávame tieto dve spomínané rodiny, pozorujeme, že tá prvá rodina o Ježiša nestojí, ale rodina železničiara nemôže žiť bez Ježiša. Príčinou je spôsob poznania Krista, pretože ten, kto pozná Ježiša, ten bez neho nemôže žiť. Ale ten, kto to Ježiša dokonale nepozná, tomu je všetko jedno. Blahoslavená Angela z Foligno povedala: „Kto hlboko pozná, ten vrúcne miluje.“ Teda platí, kto málo, chabo a matne pozná Ježiša, ten si ho nevie oceniť a zamilovať. Takí ľudia, ktorí si majú voliť medzi vyšším platom a vierou, dajú pred Ježišom prednosť vyššiemu platu. Takí ľudia si radšej vyberú zábavu a pohodlie pred náboženskými úkonmi. Ale ten, kto hlboko pozná Ježiša, ten si ho vie oceniť a radšej stratí mesačne na finančnom ohodnotení a prijme podradnejšie miesto, ale Ježiša nezanechá a neopustí.
        Ak by ste v tejto chvíli zatúžili poznať Ježiša, dá sa to dosiahnuť. Čítajme Písmo sväté doma, modlime sa spoločne v rodinách, radi chodievajme na sväté omše, kde sa rozpráva o Ježišovi. Prijímajme sviatosti. Ak to dokážete každú nedeľu, určite vo vás porastie poznanie Krista. Každý, kto to pochopí, nebude brať vieru ako bremeno, ako zaostalosť, ako zaťaženosť, ako tmárstvo. Otvorme oči a rozpoznajme Ježiša, pretože náš život je krásny a šťastný, keď kráča s nami vzkriesený a živý Ježiš Kristus.