Piata veľkonočná nedeľa

2025-05-18

(Jn 13, 31-33a.34-35)

        Istý teológ mal na konferencii o Cirkvi prednášku. Na konci prednášky sa poslucháčov spýtal: „Na akom stĺpe spočíva cirkev?“ Odpovedí bolo mnoho: „Cirkev spočíva na mučeníkoch, ktorí sa nechali zabiť pre vieru.“ Iní povedali, že cirkev sú nádherné gotické a barokové chrámy, nádherné diela umelcov. A zrazu sa prihlásil jeden študent, ktorý odpovedal: „Cirkev spočíva na láske!“ A táto odpoveď bola správna. Lebo dôvod, prečo Cirkev prežila dodnes, je láska.

        Pán Ježiš sa dnes rozlúčil so svojimi učeníkmi: „Deti, ešte krátky čas som s vami a dávam vám nové prikázanie, aby ste sa navzájom milovali. Veď podľa toho všetci poznajú, že ste moji, ak sa budete navzájom milovať.“

        Naša doba potrebuje lásku. Nie vedecké objavy a vynálezy, nie ekonomika a rozvoj priemyslu, ale láska. Ľudia dokážu žiť aj bez počítačov, mobilov, aj bez moderných prístrojov, ale prestanú žiť, keď prestane láska. Len láskou možno všetko zachrániť, bez lásky sa civilizácia premení na zrúcaniny, smútok a slzy.

        Sami ste to pocítili. Môžeme mať krásny, nádherný dom, ale ostane prázdny ak v ňom niet lásky. Môžeme mať bohatstvo a úspech, ale načo nám všetko bude, ak to nevieme v láske užívať. Môžeme mať krásne manželstvo, ale aj to sa stane nešťastným, ak v ňom nebude láska.

            Dajme preto veľký pozor, aby sme si lásku nepomýlili, aby sme ju nestratili. Lebo láska nie je len slovo, ani sen, či dobrodružstvo. Láska je priať dobro blížnemu, starať sa o dobro blížneho, pracovať a namáhať sa pre blížneho, obetovať sa za iných. Láska je pochopením a odpustením.

            Ak budeme bezohľadní, ak nevieme chápať, pomôcť, ak nevieme odpustiť, potom nevieš a ani nemôžeš vedieť pravdivo milovať. Lebo láske sa treba učiť.

            V nemocnici na izbe ležali ženy, matky. Bola medzi nimi jedna, ktorá neustále hovorila ako nenávidí kresťanov, Cirkev, celý svet. Vedľa nej ležala žena,  matka - veriaca, no nehovorila nič. Len počúvala. Jedného dňa k veriacej matke prišli jej dcérky – 6 ročné dvojčatá. Prišli k svojej mame tak jednoducho, ako to vedia len deti a jedna hovorí: „Mami, prišli sme navštíviť Pána Ježiša, lebo On povedal: Bol som chorý a navštívili ste ma!“ Potom sa obrátili k žene matke neveriacej a zaspievali jej. Ona vytiahla cukríky so slovami: „Za váš pekný spev zoberte si tento sáčok.“ Dievčatká sa zasmiali a jedna z nich povedala: „Teta, my nesmieme jesť cukríky, máme cukrovku!“ Hneď na to povedala druhá: „Ale ďakujeme vám, že ste nám dali príležitosť prejaviť lásku. Ešte dnes totiž ideme do detského domova pozrieť deti, čo nemajú oteckov a mamičky. Tým ich dáme.“ Vtedy sa všetkým pacientkám zaligotali slzami oči a matka – tá neveriaca pochopila. Deti cudzie deti jej ukázali, že nie nenávisť, ale láska napĺňa náš život.

         Naučme sa milovať. Nechoďme okolo seba s tvárou plnou hnevu, nenávisti, pohŕdania a výsmechu. Naša tvár má byť prežiarená slnkom. Slnkom úsmevu, dobroty, porozumenia. Denne si srdce i celé svoje vnútro napĺňajme dobrotou a láskou. Koľko by sa zmenilo na našom svete, v našich rodinách, medzi ľuďmi, keby bolo naše srdce plné lásky, ktorou by žiarila celá naša osoba: A mali by sme nájsť odvahu raz to skúsiť, aby si tí druhí mohli povedať: „Pozrite, ako sa milujú!“