Uveriť Bohu

2024-12-22

(Lk 1, 39-45)

        Hneď na začiatku sa vás spýtam: „Čo myslíte, prečo my kresťania veríme v Boha?“ Alebo sa spýtam takto: „Máte niekedy radosť z toho, že ste veriaci? Cítite aspoň niekedy blaženosť v duši, keď si spomeniete na Boha? Pomáha Vám viera v ťažkostiach, v trápení, v smútku, v samote?“
       Istý mladý lekár - psychológ hovorí: „Jednému nerozumiem, prečo sa veriaci kresťan može dostať do stavu zúfalstva, do stavu neurózy a depresií. Myslím, že kresťan by si to mal všetko vyriešiť s Bohom ako s dobrým Otcom. Viera je predsa silnejší prostriedok na duševnú rovnováhu ako všetci psychiatri.“ Čo na to povieme? Čo na to poviete vy, čo veríte a predsa ste smutní? Čo na to poviete vy, ktorí chodíte do kostola a predsa ste stále sklamaní, pokráždení, a už nemáte chuť žiť?
        Život je pohyb, neustála zmena. Menia sa naše telá, mení sa naša psychika, meníme postoje, meníme svoje nálady, meníme svoje správanie. Práve v týchto životných zmenách potrebujeme pevný základ, niečo, niekoho, o čo sa dá oprieť. Potrebujeme vieru, potrebujeme Boha.  
        Dnes sme čítali v evanjeliu o stretnutí Márie s Alžbetou. Vždy som vo svojej mysli s úžasom sledoval toto stretnutie. Dve skromné, jednoduché ženy, budúce matky kráčajú jedna k druhej v ústrety s otvoreným náručím. Na ich tvárach vidno jas, nehu, úsmev, radosť. Aj ich rozhovor hovorí o radosti, šťastí, čo potvrdzuje Alžbeta: „Blažená si, lebo si uverila...“ 
        Panna Mária verila Bohu. Zastavme sa a pozorne rozmýšľajme o tejto skutočnosti. Mária verí v Boha a túto svoju vieru má hlboko vštepenú vo svojom vnútri. Ale úžasnejšia je skutočnosť, že Mária verí Bohu. V našom živote je to podobne, mnohí veríme v Boha, to nie je také zložité.  Ale uveriť Bohu, to je už čosi ťažšie. Uveriť Bohu znamená prijať, že sa v našom živote splní všetko tak, ako nám Pán oznámi.  
        Úloha uveriť Bohu to, čo od nás chce je naozaj veľmi ťažké, náročné. Koľkí sme to už zakúsili. Koľkí manželia, keď sa rozhodujú ísť na pivo, počujú cez svoje svedomie: „Nechoď, ostaň pri žene, pomôž jej, venuj sa deťom.“ A tieto slová vlastne žiada Boh. Ako ťažko je mu uveriť. Koľké ženy, keď chcú klebetiť počujú: „Neohováraj, nikomu tým nepomôžeš.“ Hovorí im to priamo Boh cez ich svedomie a predsa neuveria. Koľkí z nás máme chuť zneužívať čistotu svojho stavu, koľkí máme chuť klamať a podvádzať. Pritom počujeme v sebe hlas: „Nerob to. Chráň si čisté srdce, chráň si pokoj vnútri.“ Ako ťažko je vtedy veriť Bohu.
        Viem, že nie je jednoduché vedieť si rozkázať, vedieť niečo obetovať, vedieť sa zaprieť. Nie je nič jednoduché uveriť Bohu.  Ale komu sa to, čo len skromne podarí, zakúsi, čo to znamená šťastie z viery. A včera sa to mnohým podarilo. Boli na predvianočnej spovedi a možno práve v tých chvíľach, možno len teraz pochopili slová: „Blažení ste, lebo ste uverili...“