Tridsiata druhá nedeľa

2024-11-10

(Mk 12, 38-44)

       Dala všetko. Tento skutok chudobnej vdovy nás ľudí 21. storočia doslova zarazí. Sme šokovaní zo štedrosti ženy, pretože dnes sme zvyknutí skôr brať ako dávať.
       Istá študentka nariekala nad svojou sestrou: „Tá moja sestra sa asi zbláznila, teraz, keď zmaturovala, chce odísť k rehoľným sestrám, k mníškam. Keby si radšej našla chlapca, zamilovala sa a vydala, alebo keby išla na vysokú školu, to je jedno, ale tam, k mníškam!“ Slovo dať všetko, všetko obetovať, dnes šokuje. Človek, ktorý sa dnes rozhodne nezištne dávať, je považovaný za naivného.
       Úplne ináč chápe postoj dať všetko Ježiš, ktorý nám v dnešnom evanjeliu ukazuje dva postoje, ktoré ľudia zaujímajú voči Bohu. Prvý je postoj bohatých farizejov a úplne iný je postoj chudobnej vdovy.​
       Tí prví, farizeji a zákoníci, túžili po úcte, obdive, mali radi, keď sa im druhí klaňali, rozdávali falošné úsmevy, chceli tituly a prvé miesta v synagóge. Vždy a zakaždým len brať a brať. Dokonca aj ich modlitby boli konané len naoko. Dávali aj do pokladničky, ale len z prebytku, aby si získali sympatie. To bola ich nábožnosť, deformovaná, plná vypočítavosti, pokrytectva a ctižiadosti.
       Chudobná vdova, ktorú  Kristus predstavuje ako príklad správnej nábožnosti, síce vhodila do pokladnice menej ako každý iní, ale dala všetko, preto jej postoj Ježiš chváli: „Táto vdova dala viac ako všetci ostatní, lebo vo svojej chudobe dala všetko, čo mala.“ Najdôležitejšie na postoji tejto ženy bol fakt, že ona skôr než odovzdala posledné dva haliere, najskôr dala Bohu svoje srdce, celý svoj život, celú svoju nádej vložila do Božích rúk.
       Pozrime sa každý na seba, aký postoj zaujímame voči Bohu, voči kresťanstvu, voči Cirkvi. Ak sa naše náboženstvo zúži iba do niekoľkých povrchných skutkov, ak Bohu dáme iba pár modlitieb, pár drobných do zvončeka, to bude zbožnosť len zdanlivá, povrchnú. Ak sa naše kresťanstvo zúži len do jednej nedeľnej sv. omše, ak budeme dobrí len v kostole, ak budeme počas týždňa žiť zle, nespravodlivo, ak budeme ubližovať,  naša nábožnosť bude neplodná a nepresvedčivá pre svet. Práve preto sa nám neveriaci smejú: „Vy sa len modlíte a vysedávate v kostole, ale vôbec nie ste lepší v živote ako my!“ Preto tí, čo by chceli veriť, čo by chceli byť kresťania, keď vidia pokrytectvo nás pobožných, radšej ostanú neveriacimi.
       Skutočná nábožnosť sa prejavuje srdcom a vnútrom, z ktorého vychádza dobrota, láskavosť, miernosť, trpezlivosť. Každý takýto hodnotný skutok stojí obetu a odriekanie, lebo v našom živote sa nič hodnotné a presvedčivé nezrodí bez obety. Lebo neveriacich a ľahostajných okolo nás povzbudíme jedine obetavým postojom, v ktorom človek dáva všetko. Potom sa títo ľudia ľahšie zamyslia sami nad sebou a možno sa aj rozhodnú pre kresťanstvo.
       Pred istým časom pracoval v Českej akadémii vied docent Mrázek, ktorého si možno pamätáme ako komentátora vesmírnych letov v bývalej Československej televízii. Možno však neviete, že tento človek, hoci nebol kňazom,  sa denne modlil breviár a popri všetkej svojej práci denne rozjímal jednu hodinu. Všetci mohli vidieť, že dokázal Bohu odovzdať všetko. Raz ho z výletu  odviezli do nemocnice pre zdanlivo banálnu záležitosť, črevné problémy. Keď sa mu stav nezlepšoval, práve naopak, lekári sa rozhodli, že ho budú operovať. Bola to však rakovina hrubého čreva, museli mu urobiť vývod. Pri jednej návšteve sa kolega opýtal, keď videl pot na jeho čele: „To je reakcia na lieky?“ Docent Mrázek odpovedal: „Nie, to je od bolesti.“ On totižto odmietol brať utlmujúce prostriedky, pretože obetoval svoju bolesť za iných, zdravých. Keď mu vypadol posledný zub a keď stratil posledný vlas na hlave povedal, že je oveľa dôležitejšia krásu duše ako tela. Akoby chcel povzbudiť a napraviť tých, ktorí si zakladajú na telesnej kráse a hodiny stoja pred zrkadlom. Inokedy zase povedal kňazovi: „Tridsať rokov sa modlím jednu a tú istú krížovú cestu. Robím to preto, aby som išiel k Bohu Otcovi tak, ako išiel Kristus. Obetujem aj svoje pády, Teraz som už pri desiatom zastavení. Musel som odovzdať svoje šaty, svoje šance na vedecké tituly, budem musieť odovzdať svoju manželku, svoje deti, svojich priateľov. A keď odovzdám všetko čo mám, príde zastavenie, keď musím odovzdať všetko. Tam odovzdám aj seba. Tam budem opustený od Boha, tam určite príde i pochybnosť, či to všetko, čomu som veril nebol len klam. Ale aj to musí prísť. Lebo po Kalvárii prichádza zmŕtvychvstanie.
       Pochopíme, že ak chceme Bohu odovzdať všetko, to neznamená všetkého sa zrieknuť. Ale znamená to, že budeme vlastniť veci iným spôsobom. Všetko chápať ako dar od Boha, prijať i radosti i bolesti, zdravie i chorobu. Všetko, čo mám, všetko, čo som, všetky svoje možnosti a schopnosti zamerať na Boha. Teda nie pokrytectvo a falošnosť pri modlitbe a chodení do kostola. Ale zostaňme verní Bohu s hĺbky našej duše. Nech sa táto hĺbka, nás kresťanov prejaví v každom našom slove, v každom pohybe tváre, v každom skutku. Nech druhí vidia, že kresťanstvo má svoju cenu a čaro. Nech druhí vidia, že naše skutky dávajú jas nášmu náboženstvu,  nech dávajú jas nášmu národu.